India.sk › Zápisník India 2006
31. Varanasi
1. až 6. mája 2006
Bihárska paranoja
Lístky na priame vlaky zo Siliguri do Varanasi boli beznádejne vypredané a tak jediná šanca ako sa tam dostať bola cesta s prestupom v Patne, hlavnom meste Biháru. Ten je najchudobnejším štátom v krajine, z čoho plynie aj veľmi vysoká miera kriminality. Už dlhé roky tu vládne gangsterskomafiánska vláda, ktorá nemá v Indii obdoby (pre viac informácií si môžete kúpiť knihu Věk bohyně Kálí, ktorá vyšla aj v češtine).
Pre túto povesť Bihár navštevuje iba málo turistov, ktorí sa obmedzujú na Bodhgayu, miesto kde dosiahol Budha osvietenie. Cestovanie po tomto indickom štáte býva v 99 percentách bezproblémové, aj keď očasné prípady prepadnutia cestujúcich autami a dokonca aj vlakmi nerobia Biháru dobrú vizitku. Niet a č diviť, že pomerne veľa turistov má z Biháru strach. Stretli sme chlapíka, ktorý si na cestu vlakom do Dillí rezervoval drahý lístok do klimatizovaného vozňa len pre to, že do nich nevpúšťajú kadekoho a tak sú o niečo bezpečnejšie. Armáda v posledných rokoch nasadila do dôležitých vlakov vojakov a situácia sa upokojila. No boli aj tie naše dva vlaky "dôležité"?
Naša cesta nočným vlakom so skorým ranným prestupom v hlavnom meste sa tak nezaobišla bez paranoidných predstáv prepadov a okradnutia, ktoré nám len ťažko dovolili zaspať. Oči sa nám lahšie zatvárali až keď sme si na každom konci vozňa všimli sedieť jedného vojaka s puškou :) Nakoniec sme do Patny dorazili v pohode, aj keď so samozrejmým meškaním, čo nám však len vyhovovalo. Ďalší vlak do Varanasi išiel až o desiatej a tak sme nastupujúcu horúčavu prečkali v klimatizovanej staničnej reštaurácii, kde sme si každú polhodinu objednávali niečo malé na pitie či zahryznutie :)
Do Varanasi sme dorazili poobede, vyjasnili si s rikšiakom náš postoj k jeho snahe zavliecť nás do lepšieho-bezpečnejšieho-a-jediného-otvoreného hotela v meste a nechali sa vyložiť pri hlavnom modlitebnom gháte.Odtiaľ to bolo už len 5 minút do nami vytipovaného hotela.
Sväté mesto
Viac než 2000 rokov staré Varanasi (kedysi Benares - mesto života) je jedno z najsvätejších miest hinduizmu. Je zasvätené Šivovi a milióny pútnikov si sem do svätej Gangy chodia zmyť svoje hriechy. Pre hinduistu je to najlepšie miesto, kde môže zomrieť alebo sa aspoň po smrti nechať spáliť, pretože tu môže dosiahnúť vykúpenie sa z cyklov znovuzrodení a smrti.
Najdôležitejším a najzaujímavejším miestom Varanasi sú gháty, na ktorých už stáročia prebieha takmer nemenný život. Kúpu sa tu pútnici i miestni, perie a suší sa tu prádlo, ráno a večer tu môžete pozorovať puje vzdávajúce úctu matke Gange a samozrejme sa tu spaľujú mŕtve telá.
Jedno z najstarších a stále žijúcich miest na svete priťahuje aj tisícky turistov fascinovaných jeho mystikou. Neodradili ich ani nedávne výbuchy, vďaka ktorým sa už aj tak hojná prítomnosť vojakov ešte znásobila.
Nazad v horúcom pekle
Dva týždne strávené v horách nám dovolili zabudnúť na teplo. z ktorého sme nedávno zdupkali. Medzitým sa však ortuť teplomera pomaly šplhala hore a tak sme sa počas nášho pobytu vo Varanasi tešili zo 45 ?C... Našťastie vlhkosť vzduchu bola nízka a tak sa to akosi dalo prežiť.
Pravdepodobne ako pripomienku dávnych čias si tu domáci elektriny moc neužijú. Fungovala iba 8 hodín denne a nebyť hotelových generátorov dodávajúcich energiu ventilátorom, tak by sme sa uškvarili zaživa. Miestni, ktorí si "generátorový luxus" nemohli dovoliť, spávali na strechách domov, terasách, uliciach a dokonca aj na ghátoch. Noviny boli plné článkov o tom, ako ľudia v tom teple bez ventilátorov nemôžu spať a tak pri sviečke na ulici hrávajú karty, spia mimo svojich domovov či organizujú demonštrácie proti miestnej vláde...
Naším riešením ako sa s teplom vyrovnať bolo skoré ranné vstávanie a poobedňajšie motanie sa v úzkych a chladných uličkách plných obchodov s všakovakými handrami. No treba priznať, že vysedávanie v nich nás niečo stálo :)
Centrum malých podvodníkov
Evolúcia zapracovala aj v turizmom presýtenom Varanasi a aj tu sa niektorí ľudia vyvinuli do zvláštnej druhovej formy zvanej Homo-Cheatus (Čovek podvádzajúci). Je to druh snažiaci sa miestnych, no najmä zahraničných turistov pripraviť o každú rupiu. Vyskytuje sa napríklad v stánkoch s občerstvením, kde sa vám snaží predať flašu s vodou za 12 či 15 rupií tvrdohlavo ignorujúc predtlačenú 10 rupiovú cenovku. Vcelku milá, no občas už otravná forma tohto druhu sa pohybuje na ghátoch a presviedča nepripraveného turistu, že zaručene potrebuje oholiť či absolvovať krátku masáž, za ktorú si potom vypýta astronomickú sumu. Ich mláďatá sa zvyknú na úbohého turistu zavesiť a nedať mu pokoj, až kým si nekúpi papierovú misku s kvetinkami a sviečkou, ktorá sa púšťa dole Gangou. Ak nekúpiš, budeš mať zlú karmu, vyhrážajú sa. Ďalší poddruh Homo-Cheatus, prežívajúci hlavne na vodnej hladine, sa vám snaží nanútiť hodinovú plavbu loďkou za minimálne dvojnásobnú cenu oproti štandardu. Zvláštna a trochu zákerná forma tohto jedinca sa dá ľahko stretnúť pri spaľovacích ghátoch, kde vás prevlečie nedôstojným špinavým hospicom plnom chudobných starých ľudí na sklonku života a núti vás dať tým umierajúcim peniaze, ktoré si samozrejme nakoniec nechá pre seba. Iné variácie tohto druhu, zdržiavajúce sa zväčša na posvätných ghátoch a pri chrámoch, sa vás ako "praví" sádhuovia (svätí muži) snažia na kade-čo namotať (od trávy až po naverbovanie za svojho žiaka, či ešte lepšie žiačku). No a samozrejme najvrcholnejšia a najvyvinutejšia forma Homo-Cheatus sú už spomínaní rikšiaci, na ktorých treba naozaj pevné nervy...
Gháty
Ich elektrizujúca atmosféra (aj keď v našom prípade jemne potlačená teplom) dostane naozaj každého. Gháty sú vlastne široké schody vedúce k vode a prevažne slúžia na liturgické účely. No ľudia sem chodia aj prať, kúpať sa, meditovať, zahrať si kriket, obetovať Gange kvetiny, či dať almužnu miestnym žobrákom, aby si tak vylepšili karmu. Vo Varanasi je celkom 26 ghátov. Medzi najznámejšie patria dva spaľovacie gháty: Harischandra Ghat je menší a môže tu byť spálený aj nehinduista. Väčší Manikarnika Ghat je hlavným spaľovacím miestom, kde denne spália stovky tiel. Podrobnosti uvedieme o chvíľu.
Dôležitý je Dasaswamedh ghát, kde prebiehajú puje ako úcta Gange. Hlavne večer sú plné ľudí sledujúcich obrad plný dymu, ohňa a zvonenia zvoncov...
Ostatné gháty sme si nazvali podľa toho, ako na nás zapôsobili.
"Kúpací" ghát bol plný detičiek, ktoré sem prišli zo školy na plavecký kurz. Namiesto plávajúceho kolesa mali na chrbtoch priviazané PET flaše.
Veľmi fotogenický bol "prací" ghát, kde sa dajú spraviť skvelé ranné zábery ľudí plieskajúcich prádlom o kameň na brehu.
Hneď vedľa bol "sušiaci" ghát, kde práči a práčky sušili čo predtým oprali. Na špinavé schody roztiahli krásne farebné sári či biele košele...
Menej vábne boli gháty plné exkrementov, ktorých "vôňa" urýchlila náš prechod k "masážnym" a "holiacim" ghátom, ktorých účel je azda jasný.
Na "loďkárskom" gháte dostanete množstvo ponúk na plavbu po Gange, ktorá sa však oplatí skoro ráno alebo neskoro večer.
Detská práca a pomalý loďkár
Hneď na druhý deň sme sa vybrali na rannú plavbu po rieke. Okamžite nás odchytil chlapík, ktorý nakoniec spustil cenu na štandardných 40 rupií a tak sme si ťapli. No po nastúpení do loďky si namiesto neho za veslá sadol asi desaťročný chlapec. Skôr ako sme stihli zaprotestovať sa naša loďka odrazila od brehu a chlapec pádloval o dušu. Teda iba prvých 5 minút, potom spomalil tak na tretinu. Bolo nám ho ľúto a tak sme ho namiesto poháňania na chvíľku vystriedali, no išlo nám to ešte horšie. :)
Prúd rieky je takmer nepozorovateľný, až sme mali pocit že sme na nejakom jazere. Z loďky sme sledovali brehy a ranný život na nich. Komické bolo vidieť predavačov všakovakých suvenírov rozložených na malých loďkách, s ktorými prenasledovali každý čln s turistami na palube.
Chlapec bol zlatý a tak sme dohodnutú hodinku o niečo predĺžili a priplatili mu.
Loďku sme si v posledný deň prenajali ešte raz, tentokrát večer. Dali sme sa odviezť na druhý breh, kde je iba špinavá piesočnatá pláž, stánok s občerstvením, kúpajúce sa deti a výberca jednorupiovej dane za vstup na "pláž". Dokonca nám na požiadanie vystavil aj potvrdenku na dve rupie :)
Pokračovali sme ďalej smerom k poslednému ghátu a zabávali sme sa na windsurfujúcom indovi, ktorý na pozadí starobylých budov vyzeral naozaj exoticky.
Vystúpili sme na Assi gháte s cieľom nakúpiť Knihou proklamované bábky, no namiesto nich sme tam našli stánkarov s podivným pouličným jedlom (samozrejme sme si dali) a jeden Emporium shop, kde si Stanka kúpila gorálky.
Na cestu nazad sme naverbovali cyklorikšiaka, ktorý nás eštre previezol cez zopár chrámov.
Večerná puja
Pri pobyte vo Varanasi treba určite vidieť večernú puju na Dasaswamedh gháte. Patrí k mestu rovnako ako samotná Ganga, ktorej ňou vzdávajú úctu. Zvyknú ju sledovať desiatky až stovky ľudí a keďže je plná ohňa je to skvelá príležitosť na dobré fotografie. Tu sa posnažíme vám ju opísať:
Na malých drevených pódiach postavených na ghátoch stojí 7 mladíkov oblečených do svietivo oranžovo-žltých hábitov. Nad nimi je kovová konštrukcia so silnými reflektormi a ohlušujúcimi zvoncami. Dvojica muzikantov začne spievať a hrať na tablu a harmónium nejaké náboženské piesne. Brahmani začínajú puju zvonením, ktoré s prispením ďalších účastníkov pokračuje počas celého obradu. Postupne berú do rúk rôzne artefakty a nacvičenou choreografiou s nimi pohybujú na všetky svetové strany. V rukách sa im vystriedajú zvonce, vonné tyčinky, akési svietniky s množstvom kahancov, nádoba s ohňom, nádoba z ktorej vychádza hustý biely dym a niečo, čo pripomínalo huňatý konský chvost...
No kto neuvidí, nepochopí. Hlboký zážitok na celý život :)
Spaľovanie mŕtvych...
...je to, čo si s Varanasi spája azda každý. Pre človeka žijúceho v kultúre, kde sa snažíme starobu, umieranie a smrť čo najviac vytláčať z nášho zorného poľa, predstavuje pobyt vo Varanasi zvláštny zážitok. Vidieť ako je tu v Indii smrť súčasťou života je fascinujúce a donúti vás zamyslieť sa nad ňou. Pred smrťou tu ľudia majú úctu a je dôležitá pre kolobeh znovuzrodení a vykúpenia sa z nich...
Vo Varanasi je tento zážitok azda najsilnejší. Sedíte za počítačom v jednej z internetovní a cez výklad vidíte ako skupinka mužov nesie na bambusových nosidlách telo zamotané do farebnej látky. Neskôr sme stáli na malej terase nad Manikarnika ghatom a z diaľky sledovali ako telá prinášajú až dole k vode, oblejú ich a vypláchnu ňou mŕtvemu ústa. Zmyjú tak z neho posledné hriechy. Potom telo položia na pripravenú hranicu, ktorú najváženejší muž z rodiny (zväčša najstarší syn) zapáli posvätným ohňom, ktorý horí non-stop v neďalekom chráme. V okolí spaľovacích ghátov je mnoho obchodníkov s drevom. V ponuke je viacero druhov za rôzne ceny. Najdrahšie je santalové drevo. Spaľovači už vedia, koľko je presne treba na spálenie jedného tela. Po približne troch hodinách je po všetkom. Popol sa vysype do Gangy, kde len niekoľko metrov poniže prúdu vidíte niekoho vyplachovať si riečnou vodou ústa. Pre našinca absurdné, pre hinduistov je to ich obyčajný život, ktorý sa takto točí od nepamäti...
Fotenie zblízka je prísne zakázané. Rodina zosnulého si fotografiu samozrejme urobiť môže, no ak by vás niekto videl s hladáčikom pri oku, mohli by ste mať vážne problémy. Ak sa do Varanasi niekedy vyberiete (vrelo odporúčame!), určite sa nenechajte vtiahnuť do hospicu a neverte nikomu, kto vás bude chcieť pri spaľovacom gháte "sprevádzať". Hospic je asi trojposchodová ošarpaná budova a budú vám tvrdiť že je to len výhliadka na spaľovací ghát. Oveľa príjemnejšia je plošina na budove viac vľavo, na ktorú sa dostanete vonkajšími schodami, ste tam sami a nerušení.
Klasická indická hudba
Vo Varanasi sa oplatí navštíviť niektoré z množstva hudobných predstavení. Je to jedno z najlepších miest, kde sa dá počuť klasická indická hudba hraná na sitaru, tablu či harmónium. Dajú sa tu kúpiť aj kvalitné nástroje a ľahko nájdete učiteľa, ktorý vás na ne naučí hrať (teda ak máte talent). My sme sa jeden večer vybrali do reštaurácie, kde k hudobnému vystúpeniu ponúkali aj dobrú večeru. Chlapci hrali o dušu, a tak sme im nechali malé sprepitné...
Kruh sa uzatvára...
Jedni z prvých ľudí čo sme pri našej ceste po Indii stretli bola izraelská dvojica z Puškáru. No a koho nestretneme na ulici vo Varanasi? Správne, izraelskú dvojicu z Puškáru. Motali sa na severe, zväčša dlho kvasili na jednom nieste a keď sme im vymenovali, kde sme všade boli, udivene na nás pozerali :)
Vybrali sme sa spolu na večeru do obľúbenej Shree Café a pokecali sme. Dozvedeli sme sa, že im vo Varanasi nejakí nórski turisti potiahli zhruba 10.000 rupií a aj to, že zajtra odchádzajú do Nepálu, lebo im už končia víza a tak potrebujú nové.
Po večeri sme sa rozlúčili, zaželali si navzájom šťastnú cestu a pobrali sa pobaliť sa. Lístky do Amritsaru nás už hriali vo vrecku a my sme sa tešili na Zlatý chrám a zvláštnu pútnicku atmosféru okolo neho... Vám zostáva pár dní počkať a možno sa o našej ceste dozviete zasa niečo nové :)
Vaši posvätení
Polko & Stanka
P.S.: Aby ste si nemysleli, že sme zabudli na sviatok práce tak sem pridávame ešte jednu fotku naviac :-)
Fotogaléria
