India.sk › Zápisník India 2006
30. Sikkim
21. až 30. apríl 2006
Sikkim je malý štátik obklopený z troch strán Nepálom, Tibetom a Barmou. Žije v ňom iba niečo cez pol milióna veľmi príjemných ľudí. Súčasťou Indie sa stal iba v roku 1975, kedy mali miestni v zásade dve možnosti - buď ich pohltí Čína tak ako zhltla Tibet, alebo sa stanú ďaľšou indickou republikou. Po tom ako ich India motivovala prísľubom bezdaňovej zóny a rozvojovými grantami, nemali čo riešiť. Dnes tu vládne údajne najeekologickejšia vláda v krajine.
Vďaka nulovým daniam je tu veľmi lacný a treba povedať že aj veľmi kvalitný alkohol. Jediné ako tak piteľné pivo, ktoré dostanete po celej Indii King Fischer je iba slabý tieň skvelého Dansberg Blue alebo dobrého, ale veľmi silného piva HIT. No lacný alkohol znamená aj vysokú mieru alkoholizmu a tá je v Sikkime údajne najvyššia z celej Indie. To sa nám potvrdilo už po ceste džípom, kedy vedľa nás sedel riadne podgurážený, no neškodný domorodec...
Gangtok...
...je prekvapivo moderné hlavné mesto ťahajúce sa popri veľkej ceste "National Highway" vrytej do úbočia kopca. Centrum je pešou zónou na indický spôsob, takže tam v zásade s autom môže každý. Široká ulica v strede s pásom zelene a na krajoch množstvo žltých taxíkov. Drahšie hotely, obchody, krajčírstva, reštaurácie a miestne fast-foody dominujú centru. O niečo vyššie je už ubytovanie i strava lacnejšia.
Vrelo odporúčaný New Modern Lodge bol beznádejne plný a tak sme sa ubytovali v susednom oveľa drahšom hoteli, no cenu za izbu sme stlačili na akceptovateľnú úroveň. Aspoň sme si zasa raz mohli pozrieť telku :)
Mysleli sme, že v Sikkime bude ešte chladnejšie ako v Darjeelingu, no -500 metrový rozdiel v nadmorskej výške bolo cítiť. Občas sme si mohli dopriať aj krátke nohavice.
Atrakciou priťahujúcu Polkovu detskú pozornosť bola nová kabínková lanovka nad mestom, ktorá v strede cesty zastane, aby ste ho mohli obdivovať zvrchu. No také niečo sme si nemohli nechať újsť :)
Ak máte radi zvieratká tak ako my, gangtokská ZOO je pre vás skvelé miesto. Vo (na Indiu) veľkých výbehoch sme videli červenú pandu, himalájskeho čierneho medveďa, leoparda, zajka, vlkov, divoké mačky a zopár ďalších neidentifikovateľných zvierat. Pri výbehu s vlkmi miestny mladík hádzal do brlohu kamene, no po druhom našom upozornení, že dostane kameňom aj on prestal... Žiaľ, už pár krát sme si všimli, že niektorí indiovia si (nielen v ZOO) dovolia k zvieratám veci, ktoré sú u nás nemysliteľne.
Asi najzaujímavejšie na okolí Gangoku sú budhistické gompy, niektoré plné nezbedných malých mníchov, a tibetologický inštitút, plný budhistických artefaktov. Boli tam napríklad trúbky z ľudských kostí či rôzne náboženské relikvie používané pri obradoch.
Na kopcoch nad mestom viali tisíce budhictických vlajok popísaných mantrami, ktoré vietor rozosieval po okolí. Na jednom z takých kopcov sme sa nechali vyfotiť v typických Sikkimských odevoch :)
Sikkimské dobroty...
Aspoň reštaurácia v New Modern Lodge bola našou prítomnosťou pravideľne poctená. Bolo tam kopec trevelerov, veľmi milý mladý manažér a jeho sestra, proste vcelku príjemné miesto na posedenie. Podávali tu dve Sikkimské špeciality - hustú cestovinovo zeleninovú polievku thanthuk, ktorá v chladnejšom počasí padla vhod a horúce "pivo" Tongba. Je podávané v jednoduchom, asi 1/2 litrovom bambusovom pohári, ktorý je po vrch naplnený kvaseným prosom. Do neho zapichnete bambusovú slamku a cuckáte niečo veľmi podobné našemu burčiaku, či japonskému saké. Tongba sa dá po vypití zaliať horúcou vodou a o 5 minút môžete piť znova. To sa zopakuje až 7 krát :) Naša rada - ak budete Tongbu niekedy skúšať, dopredu očakávajte "burčiak" a nie pivo. Tak to vaše chuťové kanáliky zvládnu v pohode :)
Turisti
Do Sikkimu chodia dva druhy turistov - zahraniční a indickí. Indovia sa sem chodia schladiť, odviezť sa džípom napríklad k jazeru Tsomgo, aby prvý raz v živote videli sneh, guľovali sa a povozili sa na yakovi.
Zahraničníci sem chodia prevažne za trekingom a veľa z nich výlučne kvôli nemu. Žiaľ, veľa vecí sa tu dá robiť iba s extra povolením a sprievodcom, čo vás stojí od 10 do 35 USD na deň. V prípade vážnych trekov sú tieto služby cestovných agentúr dokonca potrebné, pretože by sa našinec v neznačenom teréne a bez existencie dobrých máp mohol ľahko stratiť. No trochu nezmyselné je, že ak sa chcete pozrieť na jazero Tsomgo alebo do údolia Yumthang, zaplatíte oproti domácim niekoľonásobne viac. Sú to totiž strategické príhraničné oblasti, na ktoré potrebujete povolenie a sprievodcu...
My sme pomerne dlho zvažovali, či sa vydať na trek k úpatiu Kančenčongy, no cena, nadmorská výška, slabá výbava a potrebných 9 dní nás nakoniec odradili. Povedali sme si, že sa onedlho do Indie, Nepálu a Tibetu aj tak vrátime a aj treky budú súčasťou našich budúcich plánov :)
Rafting
Jednou z outdoorových atrakcií je rafting na rieke Teesta. O ten sme mali záujem od začiatku, no žiadna z agentúr nám nevedela zabezpečiť dostatočne veľkú skupinu na ponúkaný najdlhší úsek. A tak sme im nechali číslo do hotela s tým, že keď sa niekto nájde, nech sa ozvú. Na druhý deň nás o siedmej zobudilo zvonenie telefónu. Na recepcii bol chlapík a oznámil nám, že o hodinu môžeme ísť s ďalšími ľuďmi na raft. Je v tom však háčik, ide iba o jeden a polhodinový úsek. Ospalí rozmýšlame, no nakoniec súhlasíme. Radšej vrabec v hrsti ako holub na Kančenčonge...
O hodinku už sedíme v džípe a čakáme na zbytok partie. Dúfam, že budú drsní, hovoríme si. Po chvíľe prídu 3 indické dámy v strednom veku... Boli to paničky z Dillí, no našťastie veľmi moderné a ako sa nakoniec ukázalo, aj v celku odvážne :)
Po dvoch hodinkách cesty sme dorazili k hraniciam Sikkimu, ktorý od Západného Bengálska oddeľuje rieka Teesta. Zisťujeme, že nič nie je dohodnuté a rafting idú dohadovať samotné paničky z Dillí. Ukázali sa ako pravé obchodníčky - cenu zjednali z 350 na 260 Rs :)
Nastupujeme do raftu a zvažujeme, či si predsa len nevezmeme fotoaparáty. V rafte už čakala síkhska rodinka s deťmi, čo nás len utvrdilo, že to bude nudná plavba po kľudnej rieke. Výzvy zamestnanca agentúry, aby sme si do raftu nebrali ani peňaženky, pasy či mobily považujeme za prehnané či dokonca podozrivé, ale nakoniec poslúchneme.
Dobre sme urobili. Po splavení úseku nebola na nás suchá ani nitka. Vlny ľadovej vody sa prelamovali nad raftom a občas sme si spolu s indami zajačali. Ale samozrejme by sme zvládli aj viac :) Zhruba v strede bol kľudnejší úsek a náš sprievodca zahlásil, že je to skvelé miesto na okúpanie sa. Prekvapivo sa postavila jedna z našich paničiek, dala si na ruku uviazať lano a aj so záchrannou vestou čľup do vody. Za ňou tam naskákali síkhske deti. To už bolo na Polka moc a skočil tam tiež. Voda bola ľadová a po pár minútach to už nevyzeralo ako dobrý nápad. Ešte sme počkali na fotografov na brehu a šup nazad do raftu. Ďalšie vlny a zápas s prúdom a šťastne sme vystúpili na breh.
Aj keď sme foťáky nebrali, neskôr nejaké fotografie budú, paničky sa dali nafotiť agentúrnym fotografom a sľúbili nám, že keď prídeme do Dillí, dajú nám nejaké naše fotky...
Monastery trek
Nakoniec sme sa pre krátky trek predsa len rozhodli. Je to úsek z Pellinu do Thasidingu, ktorý sa dá zvládnuť za 3-4 dni. V Gangtoku sme si teda dopredu zarezervovali lístky na vlak zo Siliguri do Varanasi a džípom sme sa pobrali do Pellinu (2.083 m.). Je to malé stredisko na hrebeni jedného z kopcov s kiekoľkými hotelmi. Lákadlom je samozrejme výhľad na hory. Noc sme strávili v izbe s oknami smerom ku Kančenčonge. No romantika :)
Ráno sme skočili do Sikkimskej turistickéj kancelárie po inštrukcie a o pár minút sme už cupotali dole kopčiskom do údolia. Zostup trval niečo vyše hodinky a úľavu našim nohám priniesla ľadová voda v rieke. Po chvíľke oddychu sme začali šlapať hore, hore, hore a stále hore, potom zasa trochu dole ale to iba preto, aby sme mohli ísť zasa hore... Druhá časť cesty viedla popri kľukatej ceste plnej skratiek v podobe upravených strmých chodníkov a schodov. Podvečer sme toho mali už plné zuby a pohľad na dlhý strmý záverečný úsek nám zobral všetku nádej. Nakoniec sme stopli džíp a nechali sa hore k jazeru vyviezť.
Jazero je ako inak sväté, ale tento raz pre budhistov. Modlitebné vlajočky a mlinčeky boli všade. My sme však našu cestu dnes ešte neskončili, trebalo ešte vyliezť do kopca nad jazerom, čo nám trvalo ďalšiu 1/2 hodinku. Nakoniec sme sa ocitli na akejsi náhornej plošine s dedinkou a gompou. Dedinku tam založil dnes už staručký Pala, niekdajší osobný kuchár Dalailámu. Celé osadenstvo dediny sú jeho potomkovia, či príbuzní. Dedinka žije z malých políčok, ale čoraz viac z poskytovania prístrešia zahraničným turistom, ktorí ju objavili. Ceny sú jednoduché - 50 Rs za posteľ, rovnaká suma za jednoduchý, no skvelý obed či večeru v šýle all-you-can-eat. Bolo tam do 30 turistov, zväčša izraelcov (vedia medzi sebou rýchlo šíriť zvesti o dobrých miestach), no bol tam aj nemecký párik, belgičan a francúzka. Väčšina z nich tam už kvasila dlhšie, niektorí si dokonca zbehli do Gangtoku predĺžiť povolenie na pobyt...
Miesto to bolo čarovné - jednoduché domčeky, výhľad na zasnežené veľhory a bláznivé detičky, s ktorými sa dalo zahrať si kriket či len tak sa blázniť. Radšej sme si nechceli ani predstaviť, čo sa stane, ak sa toto čarovné miesto dostane do Lonely Planet či Rough Guide... Ráno nám bolo veľmi ľúto odísť, no vlakový lístok nepustil a pred nami boli ešte ďalšie kopce na prejdenie.
Spolu s jedným izraelcom a juhoafričanom, ktorí boli tiež v dedine sme sa pobrali na cestu do Yuksomu. Ten je známy gompami, ako aj tým, že je to východiskový bod pre treky ku Kančenčonge. Počas šľapania hore a dole po kopcoch v nás pomaly ale iste zrelo rozhodnutie, že posledný 19 km dlhý úsek z Yuksomu asi vzdáme a pôjdeme džípom. Keď sme dorazili do dediny plnej malých hotelíkov, rozhodnutie dozrelo. Večer sme si zarezervovali lístky na džíp...
V jednej gompe v Yuksome sme si všimli meditovať zarasteného postaršieho západniara navlečeného do budhistických hávov. Večer sme ho stretli na terase jednej vývarovne a dali sa do reči. Bol to typický prípad bývalého hipíka, američan, ktorý behal po Inddi a hľadal niečo "vyššie" až zakotvil v Bodhgayi a dal sa na budhizmus.
Ráno nás zdieľaný džíp odviezol do Thashidingu. I napriek pohodlnej doprave sme sa predsa len riadne zapotili - ku kláštoru to bol ešte hodinový výšľap. Ten rovnako ako celý trek stál za to. Ocitli sme sa na vrchole kopca, kde bolo niekoľko krásnych starých chrámov, stupy, množstvo modlitebných vlajok vialo vo vetre, bol tam neuveriteľný kľud a nádherný výhľad.
Po pár hodinách sme zbehli dole stihnúť plánovaný džíp. Ten však nešiel a tak sme čakali a čakali až sme nakoniec spolu s indami a zahraničnými turistami zaplatili miestnemu vodičovi, aby nás zviezol aspoň časť cesty, kde sme prestúpili na džíp do Geizingu. Odtiaľ sme sa dostali nazad do Pellingu. V hoteli nám poctivo postrážili veci a tak sme sa mohli vybaliť, poumývať a konečne si dobre pospať :) Nasledujúci deň sme sa motali po Pellingu, pozreli si dve krásne gompy, z ktorých jedna bola (ako inak) na velikom kopčisku.
Ráno sme nasadli na džíp do Siliguri. S klesaním narastala teplota, ako aj naša ľútosť, že zo Sikkimu už odchádzame. No pred nami bolo mystické Varanasi a jeho gháty plné života ale aj smrti...
Vaši uchodení
Stanka & Polko
Fotogaléria
